Zbaľ sa a poď na Nový Zéland
Nový Zéland – zelená krása v Tichom oceáne
(správa o podujatí)
Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici usporiadalo v piatok 17. mája 2017 ďalší cestovateľský večer z cyklu Zbaľ sa a poď. Prednášajúcou bola pani Ľubica Jenčíková z Dolnej Marikovej, ktorá sa zhodou životných udalostí ocitla prvýkrát na Novom Zélande, kde býva rodina jej zaťa.
Počas uplynulého vianočného obdobia strávila tri týždne na Novom Zélande, v severnej časti Južného ostrova. Krajinu tvoria dva väčšie ostrovy – Severný a Južný – a veľa menších ostrovov. Ostrovy sa nachádzajú v blízkosti Austrálie, obmýva ich Tasmanovo more. Západný svet dlho o ostrovoch ani netušil. Objavil ich holandský moreplavec a obchodník Abel Tasman (1603-1659), no prvé kontakty s domorodým obyvateľstvom boli kruté: časť vylodenej posádky zabili a zjedli.
V súčasnosti je Nový Zéland moderná krajina, v ktorej tvoria väčšinu prisťahovaní Európania a v menšine je pôvodné polynézske obyvateľstvo – Maoriovia/Maori. Obyvatelia sa živia poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec, hortikultúrou, rybolovom a lesníctvom. Majú veľmi rozvinuté telekomunikačné služby a železničnú sieť. Veľa ľudí zamestnávajú služby a cestovný ruch. Medzi ostrovmi pláva tzv. vodný taxík, prevážajúci nielen ľudí, ale aj potraviny a odpad.
Novozélandská príroda je exotická a krásna. Vďaka izolovanosti ostrovov sa tu vytvoril špecifický ekosystém, v ktorom „klasické“ suchozemské cicavce ešte donedávna úplne absentovali. Namiesto nich tu nájdeme zaujímavé nelietavé vtáky – kakapo, kivi, takahe, weka. Kedysi dávno tu žil aj velikánsky moa, no dnes je vyhynutý. Návštevníkov zaujmú rôzne papagáje, albatrosy, tučniaky, uškatce, tulene, delfíny – Zéland je jediné miesto na Zemi, kde žije posledných 55 kusov malého delfína s názvom Hectora - a veľryby. Ako na jednej z mála miest na svete tu nežijú žiadne hady a nebezpeční predátori. Štát sa snaží chrániť výskyt mnohých endemitov, preto zaviedol legislatívny zákaz dovozu cudzokrajných druhov rastlín a živočíchov. Všetka batožina podlieha prísnym kontrolám. Ako povedala pani Jenčíková, „musela som dokonca vysvetľovať, čo je slivovica a z čoho je vyrobená..“ Zdá sa, že opatrenia boli potrebné, lebo západní kolonizátori zavliekli na ostrovy cudzokrajné semená rastlín a viaceré druhy zvierat (vačice, mačky, zajace, potkany, atď.), ktoré devastovali pôvodnú faunu a flóru. Keďže však nemajú prirodzených nepriateľov, je problém ich vyhubiť.
Nový Zéland sa nazýva aj „rajom filmárov“. Bolo tu natočených množstvo dokumentárnych i celovečerných filmov, azda najznámejší je Pán prsteňov. Turisti vyhľadávajú nádherné lokality, kde sa točil ich obľúbený film. No domácich obyvateľov to, ako povedala pani Jenčíková, oberá o pokoj a pokojný každodenný život.
Ľudia sú na ostrovoch veľmi priateľskí. Býva zvykom, že každý väčší sviatok sa stretávajú členovia rodiny i susedia a spolu trávia sviatočný čas. V čase slovenských Vianoc je na Novom Zélande leto, školáci mali prázdniny. Dovolenky trávia ľudia na malých chatkách v blízkosti pláží, v rodinných záhradách pestujú rozličné druhy ovocia a kvetov, veľmi radi usporadúvajú barbecue party. Aj tu sa konala polnočná svätá omša, no bola viac emotívna: „Ľudia sa objímali, bolo vidieť, že sú duchovne veľmi nadšení“, popísala pani Ľubka.
Zéland je konštitučná monarchia na čele s anglickou kráľovnou Alžbetou II., no keďže v roku 1947 získala krajina samostatnosť, má vlastného generálneho guvernéra a premiéra – v súčasnosti je na poste predsedu vlády žena. Hlavné mesto je Wellington, najväčšie mesto Auckland. Úradným jazykom je angličtina.
Domorodá kultúra Maoriov je známa spirituálnym učením haputanga, zaoberajúcim sa počatím dieťaťa, tehotenstvom ženy a pôrodom. Podstatným prvkom je učenie o životnom poslaní ženy rodiť deti a o prístupe mužov – partnerov. Otcovia detí sa na pôrod dlhodobo pripravujú a aktívne sa ho zúčastňujú. Muž je, podľa učenia haputanga, najlepšia „babica“ a najlepší pôrodník pre vlastnú ženu. S rodiacim sa potomkom sa snažia rozprávať, komunikovať s ním na rôznych úrovniach, vyludzujú tóny, ktorým dieťatko podvedome rozumie. Pôrody vraj, ak sa dodržiavajú zásady haputangy, prebieha menej dramaticky a veľmi prirodzene.
Hostitelia porozprávali pani Jenčíkovej aj rôzne mytologické príbehy – o prvom človeku na ostrovoch, o veľkej hlave Tiki, tajomnej riečnej bytosti Tanifa, či kráľovi jašterov Moko.
Pôvodní obyvatelia veľmi silno prežívali nielen narodenie človeka, ale aj jeho smrť. Pri pohreboch hrali dôležitú úlohu profesionálne plačky, ktoré sa živili plačmi a kvílením pri pochovávaní. Bolo tiež žiaduce, aby aj navonok prejavovali svoj žiaľ a smútok, a tak sa rezali morskými mušľami po tele i tvári.
Umenie pôvodných Maoriov je charakteristické využitím rôznych ornamentov a znakov. Bolo bežné tetovanie kože – ornamenty moko mohli mať na tele len pôvodní obyvatelia. Ak náhodou si dal tradičné ornamenty vytetovať na kožu prisťahovalec, domorodci by mu dajú ešte aj v súčasnosti „príučku“ – zbijú ho.
Veľmi inšpirujúci je postoj k stromom a drevu. Domorodci považujú stromy za živé bytosti, hodné úcty a rešpektu. S drevom a kameňmi mohli pracovať výlučne vyššie postavení muži, lebo pracovať s týmito materiálmi je posvätné umenie a ženy by ho vraj znesvätili... Drevo zo stromov sa používalo výlučne ako úžitkový materiál. Predtým, ako strom zoťali, prosili bohov o dovolenie. Po jeho spadnutí držali domorodci niekoľkodňový smútok. Drevo opracovávali kamennými sekerami a dlátami. Veľmi radi drevené predmety zdobili.
V závere cestovateľského večera prebehla i krátka diskusia, počas ktorej pani Jenčíková zodpovedala zvedavé otázky návštevníkov, pridala aj pár ďalších „pikošiek“ a ukázala originálnu perleťovú mušľu či drevenú vyplaveninu z Tasmanovho mora.
Podujatia sa v priestoroch vlastivedného múzea zúčastnilo približne tridsať návštevníkov, ktorí odolali sledovaniu hokejového zápasu v televízii☺.
V Považskej Bystrici 21. 5. 2019
Mgr. Petronela Rágulová, PhD., Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
